Vďaka za ďalšiu časť, za úprimnosť, za zdieľanie cesty Terezky. Skúsenosť s EMDR terapiou mi pripomenula nedávne dva roky, počas ktorých som ju absolvovala tiež. Poznám tie stavy disociácie, odpojenia od akýchkoľvek emócií, vnemov, pocitov - no zakaždým terapeutka nachádzala spôsob, ako mi pomôcť. Pre mňa bol veľmi dôležitý a podstatný samostatný úvod terapie, resp. to, čo terapii predchádzalo: dostatok času na prípravu môjho osobného tímu bezpečia, ktorý som si vyskladala aj na dvojhárku a nosila ho so sebou na každú terapiu. Tiež terapeutka overila nakoľko je u mňa možná cesta k sebe prostredníctvom očných pohybov - mňa to skôr rušilo, potrebovala som vtedy vôbec sa nepozerať, zavrieť oči. V tejto metóde je možné očné pohyby nahradiť slabými dotykmi na lakťoch alebo kolenách. Ešte ku sťahovaniu si akejkoľvek viny na seba: Nie, nie je to o tom, že trpíme takouto sebastrednosťou. Každá trauma je ťažká, boľavá, hnisajúca, nechce sa hojiť - ak ju spôsobí ktokoľvek. No ak násilník je zároveň člen najbližšej rodiny, ak on poskytuje stravu a bývanie, základnú opateru dieťaťu - toto je pre malé dieťa tak neúnosné, že prijať fakt, že ten istý človek mu zároveň aj ubližuje - dieťa tomu porozumie iba vtedy, keď obviní seba. Podobné sebaobviňovanie vidíme aj u detí pri rozvode rodičov - často za príčinu rozvodu považujú seba, vlastné správanie, nedostatky. Prosto nemôže byť v duši malého dieťaťa žiaden tieň kvality a dobroty človeka, ktorý ho živí. Ak by prijalo o ňom akúkoľvek pochybnosť, nebodaj jeho fatálne zlyhanie, ohrozilo by svoju nádej na možnosť života v tomto svete, v tejto rodine. Ak však ako príčinu násilia uvidí svoju vlastnú zlobu, nádej na pokračovanie jeho života zostáva - aj keď s pridanou ťarchou nezaslúženej viny možno v celom ďalšom živote. Keď si prejdete terapiami, možno sa stretnete s veriacimi, ktorí vás podporia - no žiaľ je tu aj šanca, že vám budú znova a znova pripomínať, že za každé vaše trápenie ste aj tak vinný vy sám. Ach áno.
Je to výsledek manipulace pachatelem, který často veškerou komunikaci vystaví tak, že oběť je zodpovedná za vše i za jednání pachatele. U dětí je to ještě silnější než u dospělé obětí.
Vďaka za ďalšiu časť, za úprimnosť, za zdieľanie cesty Terezky.
Skúsenosť s EMDR terapiou mi pripomenula nedávne dva roky, počas ktorých som ju absolvovala tiež. Poznám tie stavy disociácie, odpojenia od akýchkoľvek emócií, vnemov, pocitov - no zakaždým terapeutka nachádzala spôsob, ako mi pomôcť.
Pre mňa bol veľmi dôležitý a podstatný samostatný úvod terapie, resp. to, čo terapii predchádzalo: dostatok času na prípravu môjho osobného tímu bezpečia, ktorý som si vyskladala aj na dvojhárku a nosila ho so sebou na každú terapiu. Tiež terapeutka overila nakoľko je u mňa možná cesta k sebe prostredníctvom očných pohybov - mňa to skôr rušilo, potrebovala som vtedy vôbec sa nepozerať, zavrieť oči. V tejto metóde je možné očné pohyby nahradiť slabými dotykmi na lakťoch alebo kolenách.
Ešte ku sťahovaniu si akejkoľvek viny na seba:
Nie, nie je to o tom, že trpíme takouto sebastrednosťou.
Každá trauma je ťažká, boľavá, hnisajúca, nechce sa hojiť - ak ju spôsobí ktokoľvek.
No ak násilník je zároveň člen najbližšej rodiny, ak on poskytuje stravu a bývanie, základnú opateru dieťaťu - toto je pre malé dieťa tak neúnosné, že prijať fakt, že ten istý človek mu zároveň aj ubližuje - dieťa tomu porozumie iba vtedy, keď obviní seba.
Podobné sebaobviňovanie vidíme aj u detí pri rozvode rodičov - často za príčinu rozvodu považujú seba, vlastné správanie, nedostatky.
Prosto nemôže byť v duši malého dieťaťa žiaden tieň kvality a dobroty človeka, ktorý ho živí. Ak by prijalo o ňom akúkoľvek pochybnosť, nebodaj jeho fatálne zlyhanie, ohrozilo by svoju nádej na možnosť života v tomto svete, v tejto rodine. Ak však ako príčinu násilia uvidí svoju vlastnú zlobu, nádej na pokračovanie jeho života zostáva - aj keď s pridanou ťarchou nezaslúženej viny možno v celom ďalšom živote.
Keď si prejdete terapiami, možno sa stretnete s veriacimi, ktorí vás podporia - no žiaľ je tu aj šanca, že vám budú znova a znova pripomínať, že za každé vaše trápenie ste aj tak vinný vy sám. Ach áno.
Díky za osobní svědectví!
Vďaka za ďalší veľmi zaujímavý rozhovor 👍
"Až božská sebestřednost v tom, že za všechno můžu a nezlobím se na nikoho." To je děsivý životní postoj. Znám ty pocity. Znemožňuje to žít.
Je to výsledek manipulace pachatelem, který často veškerou komunikaci vystaví tak, že oběť je zodpovedná za vše i za jednání pachatele. U dětí je to ještě silnější než u dospělé obětí.